O tom, ako som sa znovu našla

Nemám rada ten pocit, keď sa vaša realita rozpadá, keď neviete, čo práve od života čakáte a čo by ste Vás urobilo šťastnými. Už toľkokrát som tu písala, že som v danej chvíli našla ďalšiu časť do svojej skladačky, no každým takýmto posunom sa učím, že nikdy to nie je posledný kúsok puzzle. V živote spoznáme toľko ľudí, zažijeme toľko situácií a nových výziev, že niekedy si to nestíhame uvedomovať. Inokedy si to uvedomujeme zase moc, ako ja práve v tomto období. 

Niečo končí a niečo začína

Prvý krát takto verejne priznávam, že som už nejaký čas single. Vždy som sa tu prezentovala ako milujúca a milovaná partnerka a vždy to tak bolo. Milovala som, čo sme spolu vybudovali a hoci to je maximálne klišé, každý deň s ním bol úžasný a neľutujem jedinú situáciu. Ale ako hovorí môj milovaný, vždy som chcela celý svet, vždy som si "vydrnkala", čo som chcela, až som prišla do fázy, že cítim, že musím teraz nejaký čas kráčať sama, aby som ten svet spoznala, otvorila sa mu a splnila si všetky svoje veľké ciele. Tak mi to vesmír umožnil, a priamo tak, že mi okrem môjho útočiska, môjho majáku, zobral aj mojich Gumkáčov, síce len na nejaký čas, ale viem, že táto zmena bola potrebná. Ostala som v podstate sama, aby som sa naučila prijímať lekcie, o ktorých som vtedy ani len netušila. 

Preciťuj každý okamih života ale zároveň buď nad vecou

"Flirtovala so životom a život s ňou, akoby celý vesmír ožil len pre ňu, a všetko v ňom vnímalo jej lúče. A všetko, rosa, hviezdy, farby oblohy, všetky žiarili najjasnejšie ako vedeli, len aby o ne oprela zrak" 

Túžila som prežívať každú emóciu do hĺbky, pretože som temperamentná žena, ktorá verí, že na to, aby sme sa dokázali tešiť zo slnka, musíme zažiť búrku. Preto som prijímala smútok, rozpustila sa doˇňho ak som to tak cítila, a zároveň som dokázala naplno preciťovať radosť, byť pojašená a vnímať okamihy, pre ktoré sme tu. Určite také okamihy poznáte- sú to chvíle, kedy nedokážete zaspať. Kedy chcete zastaviť čas. Kedy dýchate zo svojho srdiečka. Kedy cítite zmysel, prečo ste tu. Sú to chvíle, kedy naozaj žijete a neprežívate len zo dňa na deň. Horšie bolo, že som sa do emócií tak ponorila, že som zabudla byť nad vecou. Trvala som na tom, že urobím niekoľko týždňový pokus, kedy sa budem naplno ponárať do každého pocitu. Až ma to pohltilo. Vyliezla som si na strom, kde som si ulietala a mala síce krásny výhľad, ale občas si z neho treba zliezť a cítiť pevnú pôdu pod nohami. Teraz to už viem a učím sa hľadať v tom rovnováhu.

Zamilovala som sa - znovu

Je tomu asi rok, čo som tu písala, ako som sa zamilovala do života v našom hlavnom meste a do mojich modrých pocitov, ktoré tu zažívam. A stále si za tým stojím. Hlavne za touto časťou: 

"V Bratislave som začala žiť nový život. Nechcela som stratiť ani sekundu. Začala som chodiť na ôsme poschodie po schodoch. Ráno som chodila behať, veľa som sa smiala a snažila som sa stať lepším človekom. Vliezla som do ľadovej vody a ešte som sa pritom usmievala. Prechádzala som sa starým mestom a cítila som, že žijem. Pretancovala som celú noc a bosá cupkala domov. Sedela som na múriku na Slavíne a naciťovala svet. Zistila som taktiež, že možno obyčajné momenty sa môžu stať magickými, stačí si len priať, možno vidieť hrad Devín alebo sa len prejsť popri Dunaji. Kúzelné chvíle nájdeme všade, len si musíme dovoliť cítiť. 

 Bratislavu ale ako mesto nemám rada, žiť tam nechcem, pretože (a to vie asi každý kto ma pozná), chcem rodinný domček s veľkou záhradou a tichým prostredím. Budem tam sedieť na terase vedľa môjho mužíčka, budem čítať knihu, piť vínko a sledovať svoje deti behajúce po záhrade. A budem šťastná minimálne tak veľmi, ako som teraz. No napriek tomu, že mi Bratislava neprirástla k srdcu, prirástol mi tam k srdcu iný pocit. Modrý.  Neviem ho zachytiť do slov (a to som ultra ukecaná). Je to pocit, ktorý mám, keď prekročím pomyselnú hranicu Bratislavy. Je to niečo ako sloboda a voľnosť. Smiech, ktorý ma naplní s Gumkáčmi. Obdiv, ktorý cítim k niektorým ľuďom. Priateľstvá a putá, ktoré vznikajú okolo mňa.  Chuť koláčikov z internátnej jedálne, z ktorých zbieram tanieriky na izbe. Radosť, keď našej Lapke narastú nové listy. Takže áno, asi som sa zaľúbila. Ale nie do Bratislavy, ale do života tam. 💙"

Tentokrát som sa ale zamilovala znovu. Do všetkého toho, do tých pocitov, a hlavne, do niekoho, koho som mala mať rada už veeľmi dávno. Do Laury. Lebo viete, jediný človek, s ktorým budete do konca života, ste vy sami. Preto sa spoznávajte, pomyselne sa potľapkajte po pleci, pochválte sa, urobte si radosť, a zistite, kto naozaj ste. Ak to neurobíte vy, nikto na svete to neurobí za vás. 

Všetky tieto teoretické sračky všetci tak krásne ovládame, teóriu self-love, krásne príklady, ako z prázdneho pohára nemôžte preliať ani iným, aká je sebaláska dôležitá aj pre partnertstvo, atď. Ale dodržať to je už ťažšie.  Priala som si dostať presný návod, ako to mám urobiť. Nikto mi ho ale nedal, tak som musela improvizovať. Zobrala som si veľký papier a snažila som sa naň zachytiť, čo vlastne chcem. Ja. Nie moje okolie, moja rodina, moji kamaráti, moje vzory alebo spoločnosť.. Čo chcem ja. A vyselektovať to bolo obzvlásť ťažké. Takéto cvičenia by som odporučila každému. Uprace vám to život. 

A tak som zistila, že Laura je naozaj precitlivelá, občas neurotická, pojašená, vášnivá, príliš temperamentná, tvrdohlavá a niekedy priveľmi tlačí na pílu. Ale je to Laura. Pomohol mi k tomuto uvedomeniu jeden z mojich obľúbených ľudí, ktorý sa v tomto určite nájde, keď to bude čítať. Sťažovala som sa mu, že sa bojím, že som pre svet "moc". Pre niektorých chlapov som "moc". Pozeral sa na mňa a povedal mi "Tak buď moc! Je to tvoj život. Taká si. Tak si precitlivelá, aspoň máš vysoké EQ a dokážeš empatická pristupovať ku každému človeku. Dokážeš prežívať naplno celú škálu pocitov, čo je na tom zlé? A čo je zlé na tom, že si ohník? Ostaň taká, a nehas sa iba preto, aby si nebola moc." 

A takto  môžete pristúpiť takmer ku každej vašej vlastnosti, na ktorú ľudia nadávajú. a verte, že to funguje. Tento prístup som aplikovala na moju kamarátku, a pomohlo to taktiež: 
"On si myslí, že som žiarlivá a tvrdohlavá, ja mu chcem ukázať, že som iná," vzlykala. Odpovedala som jej jednoducho a myslím, že aspoň na nejaký čas to zabralo : " Zlatíčko, v prvom rade, nedávaj na piedestál čo cíti ON, ale čo cítiš ty, lebo to je dôležité. To by si mali všetci zapamätať. A to že si žiarlivá? Tak to len hovorí, že si sa zamilovala a že ti na ňom záleží.  A tvrdohlavosť nie je zlá vlastnosť, len ju musíš správne používať, zatni sa a choď vďaka nej za svojimi snami vlastnou cestou! Ale nemeň sa. A už vôbec nie kvôli niekomu! " Po mojom monológu stíchla, usmiala sa a nechala si to prejsť hlavou. A ja verím, že si na to spomenie v správny moment! :) 

Ohňostroj emócií 

Dnes som sedela s  Anetkou na deke na našich schodíkoch a rozprávala som jej všetko, na čo som počas posledných týždňov prišla. Obe sme vedeli, že mojou úlohou bolo upratať si život. Nakoniec ale aj tak skonštatovala, že som si upratala po svojom, a že aj tak som stále ohňostroj. Výbuch emócií, myšlienok a energie. Keď sa pre niečo nadchnem, idem do toho, aj keď to spôsobí maximálny chaos. Ale mňa to tak baví, aspoň sa nenudím. Ale verte mi, občas sa oplatí uvoľniť sa do zmätku života a užiť si to naplno. Preciťujte. Milujte ľudí. Milujte život. Žite v chaose, ktorý vám dáva zmysel. 

Architektúra je láska

Áno, zamyslela som sa asi 7krát predtým, ako som práve JA niečo také napísala. Dospela som však k záveru, že pre nejaký dôvod to ešte zvládam a možno by som v tom mala pokračovať. Uvoľniť sa do toho. Pracovať na sebe a tvoriť. Dám o tom samostatný článok, avšak dovtedy vám poviem, že sa učím nevzdávať. Do života mi prišlo počas leta veľa zaujímavých ľudí aj z tejto oblasti, aby som zistila, aká byť chcem a aká nie. Sledujte to, zastavte sa a zamyslite, akí ľudia vás obklopujú, pretože je to dôležité. Predsalen, ste priemerom piatich ľudí, s ktorými ste najčastejšie. Tak vyberajte rozumne.
Ja som počas spoznala úžasných architektov, ktorí pracujú nielen na svojich veľkých projektoch a inovatívnych návrhoch, ale aj na sebe. Tvoria si krásny život každým dňom a ja som mala šťastie sa to od nich (dúfam) aspoň trochu priučiť. Neviem, či zrovna tento môj článok si niekedy prečítajú, ale ak áno, tak už teraz som im vďačná za všetko, čo som sa pri nich naučila. Nielen kresliť dvere a určiť ich otváravosť, nielen dôležitosť detailného merania, nielen zmysel výroku menej je viac a nielen návrh správneho usporiadania priestoru, aby bol maximálne využitý. Naučila som sa aj ľudskosti - že človek má nárok mať zlý deň, ale s humorom pookreje. Že človek sa môže rozčúliť na Vás, ale to neznamená, že to s Vami myslí zle. Že človek musí byť (obzvlášť pri Laure) trpezlivý a mať nadhľad. Naučila som sa tiež, že sa nemôžem vo svojom živote stresovať nepodstatnými záležitosťami, pretože tí "moji architekti" nesú obrovskú zodpovednosť, ručia za celé stavby, ale nejdú sa z toho pos*ať, neplačú v kúte v ateliéri, že je toho na nich veľa, ani nenariekajú kamošom. Dobre, jednu-dve si zapália, ale idú do toho naplno, snažia sa byť spoľahliví a fungovať. Jednoducho sú. A klienti sú nadmieru spokojní, pretože vedia, že do ich návrhu bolo vložené plno energie, ktorá im rozvibruje obydlie. A to je to najdôležitejšie - žiť v priestore, ktorí je tvorený vedomou mysľou a otvoreným srdcom. 
Nebojte, tu im ťažko urobím reklamu, ale skúsiť to môžem. Ich skratka FHA znamená Fullhouse Architecture, ale pre mňa to znamená Famous Home Architects, alebo Fantastisch Haus Architekten, alebo jednoducho, o pár rokov budú Fantastické Hviezdy Architektúry. Hehe, ale o tom-potom. Dovtedy, kým sa o nich dopočujete to budú pre mňa ľudia, ktorí mi ukázali, že sa dá žiť inak, fungovať inak, a hlavne tvoriť inak. Tvoriť zo srdiečka a dať tomu správnu formu, ale zachovať pri tom všetky racio- argumenty, prihliadnuť na všetky faktory, ktoré na návrh vplývajú a vybudovať niečo úžasné. A víziu takéhoto prístupu si chcem zachovať. Tak čo, podarilo sa mi to s tou reklamou? ;)