Ako som rezignovala
Štvrtok, o piatej poobede pijem kávu a užívam si už naozaj posledné, už chladné slnečné lúče. Veď slnko na konci októbra a ešte v tomto šialenom roku, je asi taký malý zázrak. V hlave už nemám zoznam všetkých neodovzdaných zadaní, už to má miesto niekde hlboko v podvedomí. Prijala som to. Možno ten prechod je už za mnou. Nah, trepem. Ešte som len v polovici prvého semestra. Ale zvykla som si. Už je dlhé nocovanie a skoré vstávanie do online školy moja súčasť.
"Keď začne škola, nabehnem na novú frekvenciu. Konečne nejaký pohyb mimo štyroch stien, konečne vo veľkom meste, zmena prostredia a nový život. Po vyučovaní prídem na internát, dopíšem si veci, ktoré nestihnem v daný deň v škole a vzorne sa pripravím na ďalší. Večer sa ešte stihnem socializovať so spolužiakmi a užívať si popri tom celom študentský život." Hah, to boli moje plány, no teraz to už vidím triezvejšie. Už som rezignovala nielen v tomto pláne, no aj v tom tlaku. Som rada, keď spravím najnutnejšie a ostatné počká. Preto aj teraz pokojne sledujem zapadajúca slnko miesto zakladania môjho pôdorysu do katastrálnej mapy. Mám to odoslať predsa až do polnoci.
Možno to prichádzajúce tmavé obdobie, alebo len prílišná únava vo mne vyvolávajú otázku, že čo chcem, aby z môjho života odišlo ako tie padajúce jesenné listy. Čo mi už neslúži? Na čom lipnem? Pred pár mesiacmi by som možno sebavedomo odpovedala, že chcem sa navždy zbaviť lenivosti, odkladania a iných "negatívnych" zlozvykov. No teraz sa pýtam, či naozaj. Či chcem ešte viac podporiť to pnutie a tlak na výkon, produktivitu a aktivitu. Veď to všetci okolo chcú. Odpočinok nie je v móde. Daj si kávu, Redbull, nakopni sa a ideš ďalej.
Neviem však, či niečo také za to ozaj stojí. Myslím, že okolie na nás vytvára ten tlak už naozaj dostatočný, prečo si pridávať ešte tým vlastným, vnútorným? Prečo sa radšej neuvoľniť do takého módu, že sme dostatočne šikovní, aj keď stihneme menej? Prečo si nechceme pripustiť myšlienku, že môžeme byť produktívni aj vtedy, kedy "len" oddychujeme? Od väčšiny (nielen) vysokoškolákov, s ktorými sa rozprávam, počujem, že cítia akési vnútorné výčitky, ak si idú len oddýchnuť. Ak miesto učenia uprednostnia kamarátov, či svoj koníček. Pretože teraz máme byť tí zodpovední, sme tam predsa dobrovoľne. Sme už dospelí, máme si určiť priority. Máme veľké plány do budúcnosti, chceme vlastné firmy, postaviť si dom, dosiahnuť nejaké to konvenčné vzdelanie a postavenie, založiť si rodiny... To nedosiahneme, keď sa budeme flákať. (Flákať? Naozaj to flákame, alebo sme len natoľko vyčerpaní, že to už nedokážeme bez prestávky a oddychu ďalej ťahať, no náš vnútorný sudca a kat v jednom nám stále pripomína, že ak poľavíme, budeme nanič?)
A tak som si povedala, že aspoň pre teraz toho bolo dosť. Stihne sa koľko sa stihne, za syndróm vyhorenia to nestojí a síce sa naše plány a sny nevyplnia z "flákania", permanentný tlak nám štúdium taktiež neurýchli. Preto si dovoľme spomaliť, ani príroda nie je celoročne produktívna a aktívna, pozrime sa z okna predsa. Potrebuje aj načerpať sily, preto si od jesene do jari naordinuje stav odpočinku. Prázdna. A keď sa mám vrátiť k otázke, čo chcem v tomto prázdne nechať, tak to rozhodne nebude moja "lenivosť". Chcem tu raz a navždy nechať to nutkanie všetko stihnúť, všetko spraviť a ísť stále na plný plyn. A rovnako ten pocit, že ak nestihnem toto, toto a toto, tak tento deň bude zbytočný. Nebude. Žiadna chvíľa nie je zbytočná, ani tá keď nerobíme "nič".
A na záver jeden príbeh, ktorý mi sem padne ako uliaty. Jeden bohatý cestovateľ prišiel do pomerne chudobnej krajiny a videl domorodcu odpočívať pod pomarančovníkom. Pristúpil k nemu a hovorí mu: "Prečo tu len tak polihuješ? Prečo tie pomaranče nad tebou nenaoberáš a nezačneš predávať?"
Domorodca dvihol hlavu, pozrel naňho a opýtal sa: "A prečo to mám robiť?"
"No, tento rok predáš tieto, časť peňazí si necháš a za časť kúpiš nové, kvalitnejšie semená. Zasadíš nové odrody a tie budeš môcť ďalší rok dovážať do iných krajín a rozpredať aj tam. Zbohatneš a budeš si vedieť kúpiť jachtu, dokonca časom aj celý ostrov na takéto pomaranče..." Domorodca spozornel a zaujímal sa: "No dobre, a čo z toho celého budem mať? Načo to budem robiť?"
"No, potom budeš boháč a budeš môcť zvyšok života oddychovať a ležať hore bruchom."
Domorodca sa len pousmial a spýtal sa: "A čo myslíš, čo robím práve teraz?"